„Vo štvrtkovom podaní Sboru Národního divadla ani tak populárnemu kusu, akým je „zbor Židov“, nechýbala výpovedná hodnota a určite sa z neho nestala len „povinná jazda.“
„Svatopluk Sem pred obecenstvo predstúpil s absolútnym nadhľadom nad interpretovanou skladbou, s dokonale zvládnutou prácou s frázovaním, fondom a výrazom.“
„Že orchester Smetanovej hudbe rozumie sa potvrdilo aj na zahajovacom koncerte.“
Zahajovacím koncertom s názvom 30 let svobody započalo 12. septembra Národní divadlo nielen novú sezónu, ale aj oslavy 30. výročia Nežnej revolúcie. Program, na ktorom vystúpili orchester, zbor a sólisti divadla, odznel pod taktovkou Jaroslava Kyzlinka a skladal sa z prevažne operných kusov, ktoré sú svojou tematikou spojené s bojom za slobodu či ďalšími myšlienkami Novembra ´89.
Večer otvorila predohra k opere Z mrtvého domu Leoša Janáčka. Ako píše dramaturg Ondřej Hučín v brožúre, táto predohra k programu výborne pasuje vďaka námetu celej opery, mapujúcej osudy väzňov v sibírskom lágri. Orchestr Národního divadla zahral predohru veľmi presvedčivo, vhodne navodil atmosféru, vynikla najmä veľmi kompaktne hrajúca sláčiková sekcia: možno je len škoda niektorých zaváhaní v sólových úsekov huslí.
V programe nesúcom leitmotív slobody sa celkom pochopiteľne ocitol aj preslávený zbor Židov Va, pensiero, sull´ali dorate z Verdiho Nabucca. Tento spev o túžbe po vlasti a slobode už možno označiť za takpovediac mainstream vážnej hudby. Vo štvrtkovom podaní Sboru Národního divadla ale ani tomuto populárnemu kusu nechýbala výpovedná hodnota a určite sa z neho nestala len „povinná jazda“ bez tvorivého prístupu. Je však pravda, že výraz a zvukovosť celku na mňa pôsobili trochu plocho a vyhranenejší charakter získalo prevedenie až po tom, čo na scénu vstúpil suverénny Jiří Sulženko.
Florestanovu áriu Gott! Welch´ Dunkel hier! z Fidelia Ludwiga van Beethovena predviedol Aleš Briscein. Interpret je na áriu disponovaný určite dostatočne, celý čas som však z výstupu cítila určitú neistotu a po koncerte som si ho zapamätala ako trochu rozpačito plynúci, aj po stránke vzájomného prepojenia sólistu a ansámblu. Nasledovali dve árie z opery Andrea Chénier od Umberta Giordana. Z opery venovanej jednej z najvýznamnejších udalostí novovekej Európy, Veľkej francúzskej revolúcii, zazneli La mamma morta (spievala Veronika Dzhioeva) a Nemico della Patria (Svatopluk Sem). Obe veristické čísla pritom považujem za jedny z najlepších z celého večera. Dzhioevin hlas zaujal v až zamatovo znejúcich nižších polohách a dynamikách, jej prejav však bol mimoriadne sugestívny aj v exponovaných momentoch. Svatopluk Sem zas pred obecenstvo predstúpil s absolútnym nadhľadom nad interpretovanou skladbou, s dokonale zvládnutou prácou s frázovaním, fondom a výrazom. Skvele spolupracoval orchester pod Kyzlinkovým vedením, ktorému sa podarilo obe árie skvele vystavať.
Výborne si orchester počínal aj v ďalšom čísle, v árii Dalibora Toť třetí noc, kterou mi naznačila. Túto Smetanovu operu som si, vrátane tejto veľkolepej árie, mimoriadne obľúbila po jej júnových premiérach práve v Národním divadle a to, že orchester tejto hudbe rozumie, sa potvrdilo aj na zahajovacom koncerte. Daliborom bol pritom Aleš Briscein, ktorý k árii pristúpil so zaujatím, pútavo, jeho hlasový prejav mi však v mnohých prípadoch pripadal zbytočne tvrdý a neplastický. Prvú časť koncertu uzatvárala úvodná scéna z 3. dejstva Libuše, ktorú ovládla výborná Dana Burešová. Sekundovali jej Maria Kobielska, Stanislava Jirků, Aleš Briscein, Miloš Horák a Jiří Sulženko.
Celú druhú časť potom vyplnilo Dvořákovo Te Deum, so sólistami Veronikou Dzhioevou a Svatoplukom Semom. Slávnostná kompozícia, ktorá pri Havlovej inaugurácii v decembri 1989 „spečatila“ výsledok Nežnej revolúcie, znela aj vo štvrtok na doskách Národního divadla radostne, vznešene a oslavne. Pozitívna energia, ktorú interpreti do prevedenia vkladali, sa však nie vždy stretla aj s „technickou“ kvalitou. Balans medzi orchestrom a zborom (a sólistami) nebol vždy ideálny, takisto na niektorých miestach pokrivkávala ich súhra. Čo sa týka sólistov, obaja podali výkon na úrovni. Na môj vkus však Dzhioevin operný, teatrálny prejav v kontexte sakrálnej skladby až tak nezafungoval, Sem bol oveľa striedmejší, akoby však so skladbou nebol celkom zžitý.
Koncertom s hudbou slobody, revolty a túžby pripomenulo Národní divadlo novembrové ideály, ale aj to, aká bola rola tejto inštitúcie pri rôznych zlomových udalostiach českého národa (aj o tom skvele písal Hučín v programovej brožure). Že bolo pódium stále posiate interpretmi s bielymi stužkami na hrudi, bolo v kontexte tohto programu vlastne celom príznačné...
Foto: Národní divadlo
