„Orchester BERG a Matouš Hejl od publika rozhodne vyžadovali aktivitu.“

„Rozhodnutia poslucháča sa priamo podieľajú na tom, aký bude výsledný, individuálny dojem zo skladby.“

„Kompozíciu Prolínám, stmívám si budem pamätať ako plynule sa odvíjajúce metamorfózy, skladbu, ktorá mala zmysluplne rozvrhnutý svoj vývoj, priebeh, dynamiku celku.“

Pod titulom „Lost in space“, teda „Stratené v priestore“ uvádzal Orchester BERG svoj letný koncert, umiestnený do industriálneho priestoru Pragovky. Na programe 13. augusta bolo pritom jediné číslo, premiéra skladby Prolínám, stmívám mladého skladateľa Matouša Hejla.

Ak chceme toto Hejlovo dielo nejak žánrovo označiť (hoci zrovna v tomto prípade mi takáto „škatuľka“ príde až nemiestna), siahneme po termíne „imerzná priestorová kompozícia“. Pojem, trefne vystihnutý aj v programovej brožúre, odkazuje na dielo, ktoré je priestorové, teda pracuje s rozmiestnením hráčov (napríklad okolo publika), a ktoré naviac umožňuje poslucháčom „ponoriť sa“ do hudby tým, že sa pomedzi týchto hráčov voľne prechádzajú. Rozhodnutia poslucháča: kedy a kde zastať, kedy sa presunúť, na čo upriamiť pozornosť, sa teda priamo podieľajú na tom, aký bude výsledný, individuálny dojem zo skladby.

Ak je podstatou tejto koncepcie umožniť poslucháčom stať sa súčasťou skladby, myslím, že sa dianie v Pragovke tomuto zámeru určite aspoň presvedčivo priblížilo. Poslucháči sú stále skôr tou pasívnejšou časťou hudobných produkcií, aj keď sa ich pozornosť a vnímanie stáva pre autorov čoraz zaujímavejšou témou. Orchester BERG a Matouš Hejl ale od publika aktivitu rozhodne vyžadovali: a obecenstvo na túto hru celkom ochotne pristúpilo. Hráči boli rozmiestnení v tvare písmena T prakticky po celom priestore haly, v priebehu diela sa takisto premiestňovali, v strede za dirigentským pultom stál Peter Vrábel. Zážitok pritom okrem veľmi funkčnej, zvukovo pútavej kompozícii Matouše Hejla dotvárala aj vizuálna stránka celku, osvetlenie, charizmatické prostredie.

Skladbu Prolínám, stmívám som na jednej strane počúvala, na druhej strane som si chcela tento pozoruhodný, v našich končinách stále nie celkom bežne pôsobiaci počin hlavne sama za seba prežiť. Z toho, ako som ju počúvala, si kompozíciu budem pamätať ako plynule sa odvíjajúce metamorfózy, skladbu, ktorá mala zmysluplne rozvrhnutý svoj vývoj, priebeh, dynamiku celku. Na niektorých miestach, najmä v úvode, bola skôr statická, pokojná, založená primárne na dlhších hodnotách, zádržiach, nižšej dynamike. Postupne však Hejl pracoval aj s konkrétnejšimi tvarmi, pregnantnejšou rytmikou, pripravil aj niekoľko veľmi sugestívnych gradácií, využívajúc najmä bicie nástroje. Publikum malo, prirodzene, určité fázy toho, ako sa v priestore správali. Počiatočná zvedavosť, snaha objaviť všetky zákutia (prípadne si toho čo najviac odfotiť) sa až postupne menila v sústredenejší posluch. Mala som dojem, že Hejl s týmto procesom počíta a využíva ho: svoje obecenstvo síce uviedol „in medias res“, pomalším počiatočným vývinom mu však dal čas na zorientovanie. Vo svojom vlastnom prežívaní som takisto mala určité vlny. Niekedy som sa vyslovene vydávala za zdrojom nového momentu v skladbe, inokedy som sa tokom hudby len nechala obkolesiť, čiastočne nechávajúc v zabudnutí svoju snahu ho analyzovať. Nech už to ale bolo akokoľvek, moju pozornosť si Hejl udržal v každom momente.

Podujatia, ktoré prídu s neopozeraným, podnetným nápadom, sa často spoľahnú na svoju invenčnosť a ich vlastný obsah už vlastne za zaujímavým formátom pokrivkáva, neprináša samostatnú hodnotu. Chvalabohu sa toto Orchestru BERG a Matoušovi Hejlovi nestalo, a atraktívne slovné spojenie imerzná priestorová kompozícia naplnili hudbou, ktorá naozaj stála za to; a ktorá sa, napriek podtitulu koncertu, celkom určite v priestore nestratila.

Foto: Karel Šuster