středa, 31 červenec 2019 15:03

London Schools Symphony Orchestra předvedl rozmanitý program a technickou vyspělost

Autor:

„Príjemne ma prekvapilo naozaj dobré zvládnutie nástrojov, prejavujúce sa najmä v dielčích sólo líniách.“

„Budem si pamätať citlivo, plasticky zahraté hobojové sólo z prostredného Andante Barberovho Koncertu pre husle.“

„Eleanor Alberga je známa inšpiráciou v exotickej karibskej hudobnej tradícii a tejto povesti nezostáva nič dlžná ani v rozprávkovom diele Snow White.“

 

7

 

London Schools Symphony Orchestra, uznávané mládežnícke teleso, sa v rámci koncertného cyklu Musica Orbis 29. júla predstavilo v kostole svätých Šimona a Júdu. Pod vedením svojho umeleckého šéfa Petra Asha sa ukázali v pestrom programe, zahrnujúcom hudbu od Dvořáka až po súčasnú jamajskú autorku Eleanor Alberga.

Orchester funguje od roku 1951 a združuje mladých hudobníkov z rôznych londýnskych škôl. Pravidelne hrá pod taktovkou výrazných dirigentských osobností (za všetkých spomeniem sira Simona Rattlea) či sprevádza známych sólistov. V Prahe sa orchester predviedol ako flexibilné teleso s dobrým technickým základom. Nie všetky kusy síce svedčali ansámblu rovnako, zohľadňujúc fakt, že ide o veľmi mladých interpretov však v každom prípade možno hovoriť o adekvátnom výkone. Skladby naviac ani zďaleka nepatrili k jednoduchým, každá si vyžadovala iný prístup: Albergine Dances from Snow White op. 14 (Tance zo Snehulienky) stoja na precíznom pochopení rytmov, Brittenova Sinfonia da Requiem potrebuje špecifickú atmosféru, Fanfára pre obyčajného človeka Aarona Coplanda zas preverí plechové dychové nástroje. Po výrazovej stránke hráči, prirodzene, ešte nie vždy splnia najvyššie kritériá, čo ma však prekvapilo príjemne, bolo naozaj dobré zvládnutie nástrojov, prejavujúce sa najmä v dielčích sólo líniách.

 

8

 

Koncert otvorilo Dvořákovo Scherzo Capriccioso op. 66, iskrivá, cirkusantsky groteskná perlička. Napriek tomu, že orchester nezanedbával artikuláciu a Peter Ash zvolil relatívne pokojnejšie tempo, najmä akustika priestoru zapríčinila výslednú nezrozumiteľnosť. Oveľa lepšie sa potom do priestoru hodila Sinfonia da Requiem op. 20 od Benjamina Brittena. Z troch častí Lacrymosa, Dies irae a Requiem aeternam vyznela podľa môjho názoru najlepšie práve prvá z nich: ansámbel ukázal kreativitu vo farbe a časť bola pôsobivo vystavaná. Nástojčivé Dies irae by mohlo byť sugestívnejšie, záverečná modlitba za večný odpočinok potom odznela povznášajúco, ale trochu nesmelo.

 

3

 

Druhá polovica koncertu začala Coplandovou Fanfárou, ktorú považujem za najslabšie miesto koncertu; a to ako po dramaturgickej, tak aj interpretačnej stránke. Dychové nástroje naozaj nezneli čisto, chápem však, že sa nejedná o ľahkú záležitosť a pri mladom ansámbli k nepresnostiam skrátka dôjde. Nerozumiem však, prečo bol tento kus vôbec zaradený: do celkového programu totiž navyše ani nijak zvlášť nezapadal.

Koncert pre husle a orchester op. 14 Samuela Barbera z rokov 1939-1940 si London Schools Symphony Orchestra zahral s úspešným britským huslistom Thomasom Bowesom. Najmä v začiatku trojčasťovej kompozície sa zdalo, že sólista s ansámblom nie sú celkom zohratí, potrápilo ich aj záverečné Presto in moto perpetuo, ktorému chýbal logický ťah. Spoločne však predsa len vytvorili niekoľko zvukovo citlivých, interpretačne pútavých momentov. Patrili k nim napríklad melodicky širšie úseky, v ktorých dokázal sólista tvorivo pracovať s tónom a využiť tak potenciál svojho nástroja (Nicolo Amati, 1659). Ešte viac než sólové husle, ktorým je koncert venovaný, si však budem pamätať citlivo, plasticky zahraté hobojové sólo z prostredného Andante: podľa toho, čo som po koncerte zistila, ho hrala Kara Battley.

 

14

 

Podobne ako úvod, aj záver patril energickej, roztopašnej kompozícii. Eleanor Alberga je známa inšpiráciou v exotickej karibskej hudobnej tradícii, a tejto povesti nezostáva nič dlžná ani v rozprávkovom diele Snow White and the Seven Dwarfs pre orchester a rozprávača. Z tohto opusu zaznelo v pondelok päť tancov, každý s nejakým určením: Tanec Snehulienky, Tanec Macochy, atď. Samozrejme, tomu sa prispôsoboval aj ich charakter. Okrem už spomínanej pregnantnej rytmiky môže dielo predstavovať interpretačnú výzvu aj svojou výstavbou: skoky z hustej do redšej faktúry, dynamické a agogické kontrasty či inštrumentačné „fóry“, kedy motív postupne prechádza z nástroja do nástroja. Úprimne, na môj vkus je samotná kompozícia už príliš hýrivá a na to, aby ako-tak „držala pokope“ je podľa mňa potrebné naozaj heroické úsilie. London Schools Symphony Orchestra a Peter Ash pritom určite boli na dobrej ceste a ich prevedenie bolo chytľavé, nadšené, bez výrazných zaváhaní. Ako celok tak koncert možno označiť za ďalšie príjemné stretnutie s mladým orchestrom, aké sa od cyklu Musica Orbis už tradične dajú očakávať.

 

6

 

4

 

15

 

16

 

Foto: The Prague Concert Co. s.r.o. 

Lucia Maloveská

Klavíristka, publicistka, hudební teoretička.

K hudbě, umění i k psaní nejrůznějších textů inklinovala již odmala. Vystudovala gymnázium a posléze klavír na Konzervatoři Jána Levoslava Bellu v Banské Bystrici. V současnosti studuje hudební teorii na pražské AMU a vzdělání v nejbližší době rozšíří v rámci studijního pobytu na Universität für Musik und darstellende Kunst ve Vídni. Zaměřuje se na tvorbu slovenských skladatelů a také na racionální kompoziční postupy. Jako hudební recenzentka spolupracuje a spolupracovala s hudebními portály a periodiky jak v Česku, tak i na Slovensku. Z koncertů odjakživa odcházela plná dojmů a postřehů, které ne vždy měla s kým sdílet, psaní recenzí je tedy pro ni přímo terapií. Miluje klasickou hudbu, ze všeho nejvíc ji však fascinuje hudba soudobá. Příležitostně se věnuje divadlu, literatuře a folkloru, zkušenosti má i v oblasti dramaturgie. Kromě hudby má vášnivě ráda dobré víno a Formuli 1 - a za všemi třemi vášněmi je ochotná jezdit stovky kilometrů. 

Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.