„Hra v študentskom orchestri je u nás pre poslucháčov škôl často skôr nemilou povinnosťou, než skutočne prínosnou praxou, v zahraničí je to nastavené tak, aby sa školským ansámblom darilo viac.“

„Čo sa týka technických dispozícií, hráči sú nepochybne vybavení dostatočne a najmä v sláčikovej sekcií možno hovoriť o dobrých výkonoch.“

„Najviac rezerv mal orchester vo výraze.“

Siedmy ročník koncertného cyklu Musica Orbis do Prahy opäť prináša zaujímavé poloprofesionálne a najmä mládežnícke zoskupenia z celého sveta. 20. júna sa tak v Rudolfine predstavil New England Conservatory Youth Philharmonic Orchestra, uznávaný ansámbel študentov vo veku 14-18 rokov. Do Prahy so sebou priviezli Jubilee zo Symphonic Sketches Georgea Whitefielda Chadwicka, Totenfeier Gustava Mahlera a Beethovenovu Piatu symfóniu, vystúpili pod taktovkou Davida Loebla.

Teleso s viac než polstoročnou tradíciou má za sebou koncertné cesty po celom svete a dlhodobo si udržiava vysokú úroveň. Na New England Conservatory je pritom najväčším, no nie jediným orchestrom, dostať sa doňho nie je vôbec jednoduché a pre našinca je okrem iného ukážkou toho, ako môže orchestrálna prax hudobných škôl fungovať. Nechcem sa púšťať do žiadnych dlhých lamentácií na túto tému, je však známym faktom, že hra v študentskom orchestri (či pôsobenie v zbore) je u nás pre poslucháčov škôl často skôr nemilou povinnosťou, než skutočne prínosnou praxou: či je problém v prioritách študentov alebo v neprílišnej atraktivite systému, akým tieto orchestre fungujú, je už ale skutočne otázne. V zahraničí vyzerá byť však oboje nastavené tak, aby sa školským ansámblom darilo viac a štvrtkový koncert bol pre mňa len ďalším impulzom k týmto úvahám. A to aj napriek tomu, že so samotným hudobným prevedením som mala niekoľko problémov.

Treba si vždy dobre premyslieť, s akými očakávaniami na koncert telesa zloženého z mladých muzikantov vôbec možno prichádzať. Každopádne chceme vždy počuť energické, zanietené výkony, ak potom hovoríme o tak renomovanom ansámbli, akým je New England Conservatory Youth Philharmonic Orchestra, je už určite na mieste očakávať aj určitú technickú úroveň a kvalitnú zvukovosť. Čo sa týka technických dispozícií, hráči sú nepochybne vybavení dostatočne a najmä v sláčikovej sekcií možno hovoriť o dobrých výkonoch. Menej ma už presvedčil zvuk orchestra: najmä prvá polovica koncertu s Chadwickom a Mahlerom znela vo forte značne poddimenzovane (nešlo pritom o žiadne komorné obsadenie), lepšie sa celkovo darili úseky v nižšej dynamike, ktorá sa vo štvrtok ukazovala ako jedna zo silnejších stránok ansámblu. Najviac rezerv mal orchester, podľa môjho názoru, vo výraze. Trochu plytké, nevýrazné Totenfeier ma mrzelo najmenej, na pochopenie Mahlera potrebuje pravdepodobne každý individuálne množstvo času a s hudobnými preferenciami niektorých ľudí sa niekedy tak či tak nestotožní nikdy. Čakať od týchto študentov naplnené, filozofické podanie diela by bolo odo mňa nespravodlivé už len preto, že správnu cestu k hudbe tohto skladateľa som si sama ešte celkom nenašla – a ak by ma na ňu naviedli práve filharmonici z New England Conservatory, bola by som skôr prekvapená.

Úvodné iskrivé, rozradostené Jubilee som však už považovala za dielo pre orchester ako stvorené. Jeho autor G. W. Chadwick, ktorý je s týmto konzervatóriom úzko spätý ako pedagóg a riaditeľ, je jedným z členov Druhej newenglandskej školy, skupiny skladateľov druhej polovice 19. storočia, v mnohom nadväzujúcej na európsky, najmä nemecký romantizmus či dokonca na Antonína Dvořáka. Skladba, v ktorej je pre mňa už asi príliš eklekticizmu, tak na nás pôsobí vlastne akosi povedome, hoci o Chadwickovi v Česku príliš nepočuť. Aj táto optimistická kompozícia ale v podaní orchestra vyznievalo akosi rozpačito, „na pol plynu“, často nezrozumiteľne. Možno sa hráči pred auditóriom v Dvořákovej sále len nedokázali hneď v začiatku uvoľniť…

Najlepšie nakoniec vyšla Beethovenova Symfónia č. 5 c mol. V ikonickom diele sa pritom orchestru darilo najviac v jeho druhej polovici, stále rozjasnenejší charakter hudby im v tomto prípade pristal, boli presní, dostavili sa aj zvukovo plné, zaujímavé miesta. Aj dirigent David Loebel si práve toto dielo evidentne užil najviac a svojich „zverencov“ inšpiratívne viedol: hoci práve na jeho hlavu by som zniesla výčitku za až hriešne (ne)artikulovaný emblematický úvodný motív a niekoľko nejednotných nástupov práve v strhujúcej prvej časti. Večer však interpreti celkovo uzavreli kvalitne a pražské publikum, tlieskajúce po každej časti symfónie, tak mohlo z koncertu odchádzať s dobrým dojmom.

Foto: Petr Dyrc