„Spojovacím prvkom medzi dielami bol istý kontemplatívny charakter, sprevádzaný umierneným, stíšeným vyznením.“

„Hudobná analýza spánku je nepochybne zaujímavá a nosná idea.“

„Konvergence publikum vrátila do reality vnímavejších, zamyslenejších, povznesenejších.“

Česko-slovensko-japonskú mozaiku skladieb ponúkol júnový koncert koncertného cyklu spolku Konvergence. 13. júna tak tradične v prostredí kostola svätého Vavrinca odznelo šesť rôznorodých komorných kompozícií v podaní členov Ensemble KONVERGENCE a ich blízkych spolupracovníkov. Vystúpili Jiří Mráz: klarinet, Matěj Vlk: husle, Ondřej Štochl: viola, Sebastián Tóth: violončelo, Egli Prifti: klavír, Jiří Lukeš: akordeón a Martin Opršál: vibrafón.

V programe boli zaradené skladby Jiřího Lukeša, Tomáša Pálky, Patrika Kaka, Yuju Takahashiho, Tore Takemitsu a Ondřeje Štochla. Hoci každá zo skladieb vychádza z iných inšpiračných zdrojov a zaoberá sa inými kompozičnými problémami, určitým spojovacím prvkom medzi dielami bol vo väčšine prípadov istý kontemplatívny charakter, sprevádzaný viac či menej umierneným, stíšeným vyznením. Ako uviedol na začiatok Ondřej Štochl, z hľadiska dramaturgie sa rozhodli program orámovať práve kusmi s jemnejším, snovým výrazom, uprostred koncertu potom zazneli aj skladby s expresívnejšími úsekmi. Myslím, že to bola celkom dobrá voľba a poradie skladieb dopomohlo poslucháčom plnohodnotne vnímať celý koncert: a to napriek tomu, že sme tento takmer dvojhodinový program počuli bez prestávky.

Večer otvorila kompozícia Jiřího Lukeša O spánku, REM-NREM. Skladateľ do diela pretavil svoj záujem o fenomén spánku, o jeho jednotlivé fázy, o to, čo sa s ľudským telom a (pod)vedomím počas tejto aktivity deje. Lukeš tieto deje hudobne vyjadruje: napríklad proces zaspávania reprezentuje znižujúca sa hybnosť. Nie je pritom prvoplánovo programový, snaží sa skôr o zachytenie podstaty, k jednotlivým javom hľadá kompozičné postupy, ktoré sú im príbuzné a fungujú na analogických princípoch. Skladba napísaná pre husle, violu, čelo a akordeón ma zaujala najmä vo svojej prvej polovici, práve v tej, kde autor hudobný tok smeruje k postupnému utíšeniu, statickosti. Namiesto tónov sa tu napríklad z akordeónu vyludzuje len zvuk vzduchu vydávaným pohybom mechu (azda trochu popisná parafráza na dych). Hudobná analýza spánku je nepochybne zaujímavá a nosná idea, k vyčerpaniu ktorej pritom touto skladbou určite nedošlo.

Na túto náladu nadväzovalo aj nasledujúce S-I-L-E-N-T-I-O Tomáša Pálky. Skôr lyrická, občas impresionisticky pôsobiaca, nedejová plocha sa odohráva v nízkych dynamikách, bez výraznej prítomnosti disonancií, používajúc zaužívané, dobre známe tvary a gestá – samozrejme, v svojskom kontexte. O autorovi sa v bulletine dočítame, že pôsobí ako terapeut: možno to teda nebude náhodou, že skladba účinkuje veľmi upokojujúco a má potenciál poslucháča preniesť do inej, trochu inak plynúcej roviny. Aj z toho dôvodu by som si však skladbu radšej vypočula v súkromí, kde by tento svoj „účel“ mohla reálne splniť. V koncertnej situácii je totiž človek predsa len naladený inak, hoci vďaka sústredenej interpretácii vznikla aj u Vavrinca celkom príznačná atmosféra.

Zlomom v programe bola skladba Split mladého autora Patrika Kaka pochádzajúceho zo Slovenska. Kompozícia v piatich častiach je relatívne výraznou, emočne bohatou výpoveďou pre husle a klavír. Už z názvu, ktorý možno prekladať napríklad ako štiepenie, rozkol, prasklina, delenie či nesúlad možno vytušiť povahu hudby. Štruktúra ponúka veľa kontrastov, rôznych viac či menej rozpoznateľných (a iste aj viac či menej cielených) inšpirácií, myšlienky a prvky sú voči sebe v rôznych pozíciách a vzťahoch, premeny nájdeme aj vo vzťahu husle-klavír. Vďaka relatívne dobre zvládnutému „remeslu“ spočívajúcom najmä v spracovaní množstva materiálu, však skladba obstojí aj po stránke formy a poslucháč je tak strhujúcim dejom logicky prevádzaný. Navyše, obaja interpreti skladbu podali podľa môjho názoru veľmi presvedčivo: najmä Matej Vlk, ktorého part bol v mnohých miestach prirodzene dominantný.

Nasledovala dvojica kompozícií japonských autorov Takahashiho a Takemitsu. Takahashiho Like a Water Buffalo pre sólový akordeón má mať určitý filozofický rozmer a čerpať z duchovných postojov východných kultúr. Napriek tomu, že Jiří Lukeš podal skladbu naozaj znamenite, ma ale dielo neoslovilo. Za pútavé by som považovala zaujímavé metrorytmické postupy, v konečnom dôsledku ale skladba vyznievala skôr ako štúdia než ako hlboké, premýšľavé zdelenie a je jedinou, ktorú by som v rámci koncertu vlastne celkom oželela.

Určite viac zapôsobilo Quatrain II uznávaného autora Toru Takemitsu. Inšpirovaný Messiaenovým Kvartetom na koniec času napísal Takemitsu skladbu pre rovnaké obsadenie (husle, violončelo, klarinet a klavír), výsledkom čoho je veľmi komplexná, harmonicky a témbrovo pozoruhodná kompozícia. Vo štvrtok zaznela v kvalitnom, ale ešte možno trochu opatrnom podaní: napríklad s farbou zvuku by sa, hlavne v prípade klavíru, dalo možno pohrať viac.

Na záver sme sa opäť vrátili k intímnejšej, chvejivej atmosfére. Skladba Advent Ondřeja Štochla pre vibrafón (doplňovaný niekoľkými blanozvučnými bicími) síce neodznela v období, ktoré nosí v názve, na svojej aktuálnosti a hĺbke tým však nič nestratila. Ako by mohla, keď ide opäť o jednu z tých Štochlových kompozícií, v ktorých sa nevtieravým, ale sugestívnym spôsobom dotýka krehkých a často nepríliš diskutovaných súčastí života. Dielo pôsobí priezračne, občas pripomínajúc tradičné tonálne postupy, je premyslene vypracované, funkčné na všetkých úrovniach. Voľba nástroja aj inštrumentalistu Martina Opršála bola v tomto prípade skutočne vhodná. Jednak sa totiž vibrafón k Štochlovej hudobnej reči hodí, jednak je Opršál schopný z tohto nástroja v rámci danej skladby „vydolovať“ absolútne maximum. Konvergence teda svoje publikum vrátila do reality v takom štýle na aký sme od nej zvyknutí: vnímavejších, zamyslenejších, povznesenejších.

Foto: Facebook Konvergence