„Spoločným menovateľom skladieb, v prípade Pärta a Reicha, bola inšpirácia biblickými textami.“

„Sledovať jednotlivé ´ťahy´ hráčov a premeny štruktúry, o ktorej viete, že by nabudúce mohla zaznieť úplne inak, ma naozaj bavilo.“

„Večer tak celkovo radím k tým podujatiam Orchestru Berg, ktoré mali pre mňa jednu z najpútavejších dramaturgií vôbec.“

Orchestr BERG vybral na svoj stredajší koncert program spojený predovšetkým s minimalizmom. Ako bolo avizované aj v popise koncertu, zazneli diela ikon tohto štýlu, Arvo Pärta a Steve Reicha, preložené svetovou premiérou skladby Petra Wajsara. Voľba sa ukázala ako veľmi atraktívna: trombónista Štěpán Janoušek a teleso, tradične pod vedením Petra Vrábla, sa 5. júna predviedli pred celkom vypredanou sálou DOX+.

K minimalizmu, ktorý bol jedným z leitmotívov celého koncertu, boli pritom uvádzané diela v rôznom vzťahu. Napríklad s Arvo Pärtom, od ktorého zaznelo U řek babylonských – tam jsme sedávali a plakali, je spájaná osobitá „vetva“ tohto smeru, sakrálny minimalizmus, ktorý na rozdiel od hravosti Reichových partitúr kladie dôraz na duchovný zmysel jednoduchosti diel. V prípade Reicha potom v stredu nešlo o úplne exemplárnu ukážku jeho skladateľskej reči. Dielo Tehillim totiž síce minimalistické korene nezaprie, napríklad melodické línie sú v ňom však oveľa rozvinutejšie a aj charakterom sa jedná o vybočenie z toho, na čo sme od skladateľa zvyknutí. Wajsarov Algorytmus pro trombon a malý orchestr stavia na iných princípoch, práca s opakujúcimi sa patternami však skladbe v určitých miestach minimalistické vyznenie dodáva. Ďalším spoločným menovateľom skladieb, v prípade Pärta a Reicha, bola potom aj inšpirácia biblickými textami: obe diela čerpajú zo žalmov.

Ako prvá zaznela Pärtova až mysticky vyznievajúca kompozícia. Namiesto pôvodnej verzie so zborom sme počuli mladšiu verziu, prispôsobenú sólovému trombónu. Aj keď ma viac oslovuje práve vokálno-inštrumentálny originál, musím uznať, že aj úprava pre trombón ponúka zaujímavé (zvukové) špecifiká. Janoušek navyše vlastnosti svojho partu len podčiarkol, hral veľmi kultivovane, s pokojom, ktorý dielu prislúcha. Dobre si počínal aj orchester, ktorý jednoduchosť Pärtovej štruktúry pochopil a vždy vhodne nechával priestor a čas na to, aby malo hudobné dianie želaný účinok. Hĺbka zážitku, ktorý som z prevedenia mala, však predsa len celkom nezodpovedala tomu, na čo som pri Pärtových dielach zvyknutá.

Druhá na programe bola premiéra skladby Petra Wajsara. Kompozícia inšpirovaná už podľa názvu fungovaním algoritmov, ktoré pre hudbu od čias Iannisa Xenakisa nie sú ničím cudzím, je koncipovaná tak, že autor sólistovi predpisuje niekoľko buniek (motívov, melodických fragmentov…), z ktorých si hráč v určitom momente ľubovoľne vyberá. Začína tak nový blok skladby; podľa toho, aký motív sa ozve v sólovom trombóne totiž reagujú hráči. Tí majú ku každej „možnosti“ opäť na výber niekoľko buniek. Vydarene sa tu tak spája element improvizačný s elementom kauzality. Wajsar pritom svoj Algorytmus sám pripodobňuje ku spoločenskej hre a nedá sa nesúhlasiť: sledovať jednotlivé „ťahy“ hráčov a premeny štruktúry, o ktorej viete, že by nabudúce mohla zaznieť úplne inak, ma naozaj bavilo. K tomu sa potom pridáva aj živý, pulzujúci charakter diela, motívy s názvukmi jazzových postupov, kompozícii nechýba vtip a energia. Výborný, presvedčivý výkon podal Štěpán Janoušek, ktorý rozpohybovanú skladbu zvládol s prehľadom a presnosťou.

Záver koncertu patril dielu, ktoré prepožičalo názov aj celému koncertu: Tehillim Steve Reicha. Skladateľ sa v diele obracia k svojmu židovskému pôvodu, používa hebrejský text žalmov, hebrejčina mu bola východiskom aj v komplikovanej metrorytmike skladby. Priamo z hudby tohto národa však v kompozičných postupoch nevychádza. Dielo je pre orchester a štyri ženské hlasy, sekcia bicích obsahuje napríklad tamburínu bez plieškov či hrkálky, tak, aby autor napodobnil židovský inštrumentár. Keďže sláčikom a dychom predpisuje mnoho držaných tónov, vnímam interpretov v troch skupinách: sláčikové a dychové nástroje vlastne zastupujú timbrovú, farebnú zložku hudby, perkusie rytmus, štvorici speváčok prislúcha zložka melodická.

Prevedenie Orchestru Berg bolo dobre vypracované, neľahké metrorytmické postupy sa podarilo zvládnuť a udržať po celý čas, mala som však pocit, že nad Reichovou hudbou ešte celkom nemajú nadhľad a na usadenie diela by bol potrebný nejaký čas. Za určitý hendikep prevedenia považujem aj výber kvarteta speváčok (Pavla Radostová, Sylva Sasková, Veronika Vítová, Alice Bauer). Hoci napríklad Radostová podala dobrý výkon vo svojom polohovo exponovanom parte, farbami hlasov sa mi ku sebe štvorica interpretiek nehodila. Navyše sa dostavovali aj drobné intonačné nepresnosti a nie každá z umelkýň dokázala v nevšedne koncipovaných speváckych partoch obstáť rovnako suverénne vo všetkých polohách a postupoch. Prevedenie určite malo potenciál, v DOXe sa však naplno nepreukázal.

Večer tak celkovo radím k tým podujatiam Orchestru Berg, ktoré mali pre mňa jednu z najpútavejších dramaturgií vôbec. Čo sa týka interpretácie, bol koncert samozrejme na úrovni, musím však skonštatovať, že ma v minulosti už ohúrili aj viac: na Berg som si totiž už predsa len zvykla uplatňovať tie najvyššie kritériá.

Foto: Orchestr BERG