„Orchester si Limonádníka strihol s očividným nadšením.“

„Každú chvíľu som čakala, že sa v aule strhne pravá jam session.“

„K pekným momentom patrilo aj legendárne sólo anglického rohu z Larga, Novosvetská Východočeského akademického orchestru by však asi ešte mala dozrieť.“

Východočeský akademický orchester, mladé teleso pracujúce pod vedením dirigenta Jakuba Piklu, odohral 30. mája svoj druhý tohtoročný koncert v plnej zostave. V aule Univerzity Pardubice ukázali, ako rôzne môže inšpirovať Amerika.

Teleso zložené zo študentov pardubického Konzervatória a tamojšej Univerzity funguje od marca roku 2018. „Příprava k tomu probíhala delší dobu, zhruba asi 2 nebo 3 roky, kdy jsme v malém obsazení hráli o Vánocích různé „Rybovky“, tu a tam doprovázeli něčí absolventský koncert. A tak jsme jednou po takovém koncertě seděli s Honzou Hrubešem, manažerem a kontrabasistou, a říkali jsme si, že by bylo fajn dát to dohromady nějak ´oficiálně´; nebo alespoň se zázemím, strukturou, a případně ještě trochu ve větším,“ popisuje okolnosti vzniku dirigent orchestru Jakub Pikla, študent pražskej HAMU, ktorý má skúsenosti s dirigovaním rôznych inštrumentálnych ansámblov ale aj speváckych zborov. „U tohto orchestru je velice příjemné to, že jsme všichni víceméně podobná generace. Původně bylo těleso zloženo ze spolužáků z Konzervatoře Pardubice, s nimiž mě pojí přátelské pouto i po dokončení školy. Všichni se známe, máme k sobě tedy víceméně blízko, a vyhovuje nám to spolu.“

Program koncertu, respektíve kombinácia vybraných diel, naozaj nebola úplne konvenčná. Kým v prvej polovici sme počuli hudbu z westernov Limonádový Joe, Dobrý, zlý a škaredý a Vtedy na západe, v druhej polovici si orchester trúfol na Dvořákovu Novosvetskú. „Co se týká včerejší dramaturgie, tak musím říct, že s tím první přišel Honza Hrubeš, a mně se to velice líbilo, tak jsem to hned vzal,“ upresňuje Pikla. „Dali jsme tomu název Inspirace Amerikou a věřím, že se nám všechny elementy podařilo skloubit dobře. V době, kdy byl Dvořák v Americe, vrcholila právě zlatá horečka, k čemuž zase směřují Morriconeho westerny. A ještě k tomu Limonádový Joe, to je zase propojení české kultury a westernu. Tedy všechno to směřuje k jednomu místu a jednomu času. Skoro jako v antickém dramatu,“ dodáva s úsmevom. Stále trochu premýšľam, či nie je tento kontrast až príliš silný: a to aj za situácie, že je koncert dôvtipne zastrešený názvom. Išlo však azda najmä o to, aby sa z programu mohlo tešiť publikum a vlastne aj samotní hráči, čo sa, myslím, celkom darilo. A napokon, Amerika je zem neobmedzených možností – westerny vedľa Dvořáka teda v tomto kontexte až taký úlet nie sú.

Prvá, „filmová“ časť koncertu začala v odľahčenej, až kabaretnej nálade, keď zaznel výber z hudby k filmu Limonádový Joe, z pera Jana Rychlíka a Vlastimila Hály. Roztopašné „pecky“ ako Arizona či Není větší potešení sme počuli od sólistiek Veroniky Kaiserovej (soprán) a Lady Rousovej (alt). Kým altistke, ktorá bola v tejto časti koncertu aj dominantnejšou, viac pristal charakter piesní a vedela sa v nich akoby viac uvoľniť, sopranistke táto poloha (z hľadiska výrazu aj z hľadiska rozsahu) väčšinou príliš nesedela, hoci technicky bola vybavená pravdepodobne lepšie. Orchester si Limonádníka strihol s očividným nadšením, hrali živo a, vďaka veľmi precíznemu, dobre čitateľnému vedeniu Jakuba Piklu, aj relatívne presne. Objavili sa dokonca aj kvalitné sólové vstupy: najmä saxofónové a následne klarinetové sólo Mareka Pavíčka: každú chvíľu som čakala, že sa v aule strhne pravá jam session. Problémom (čiastočne azda podporeným aj akustikou sály) sa mi zdala nevyrovnaná zvukovosť orchestra, napríklad dychy boli občas voči sláčikovej sekcii veľmi prierazné. Hudba Ennia Morriconeho z westernov Sergia Leoneho potom znamenala zmenu atmosféry, ktorú sa darilo tvoriť už od úvodného sóla ústnej harmoniky (Jan Hrubeš) v A Man With a Harmonica. Veľký podiel na vyznení mala sopranistka Kaiserová, ktorá sa v kusoch vyžadujúcich „klasickejšie“ školeného speváka cítila oveľa komfortnejšie, jej hlas znel nosne, čisto, suverénne. Musím priznať, že filmová hudba nepatrí k mojim obľúbeným žánrom; esprit tohto ansámblu však spôsobil, že som sa ozaj celkom dobre bavila.

K príprave na nasledujúcu kontrastnú „klasickú“ časť bola publiku veľkoryso dopriata pauza. Vďaka za to, veď Dvořáka je naozaj potrebné vnímať inak, či už sedíte v hľadisku alebo na pódiu. Skladateľov opus magnum bol pre interpretov určite veľkou výzvou, a treba povedať, že ich nasadenie bolo badateľné v každom momente veľkolepej symfónie (tak zanietené kontrabasy som ešte asi nevidela!). Prednosťou orchestra je, že dokáže vytvoriť plný zvuk, a ani miesta vyžadujúce vyššiu dynamiku tak neboli poddimenzované. Dirigent navyše k symfónii pristupoval kultivovane, nepreháňal tempá a expresívnosť. K pekným momentom patrilo aj legendárne sólo anglického rohu z Larga, citlivo odprezentované Pavlom Korbičkom. Novosvetská Východočeského akademického orchestru by však asi ešte mala dozrieť. Jednotlivé skupiny spolu fungujú dobre a fungujú dobre aj vo vzťahu k dirigentovi, navzájom sa však akoby ešte tak dobre nevnímali, čo spôsobilo viaceré kolízie. Technické dispozície takisto nie vždy dovolili dokonalú artikuláciu a precíznosť v drobných hodnotách. Filmová časť tak podľa mňa ansámblu pristala viac – Symfóniou č. 9 sa však posúvajú ďalej, a to je azda cennejšie.

Orchester je špecifický tým, že v ňom nehrajú len študenti či absolventi stredných alebo vysokých škôl s hudobným zameraním. Pripomína formát telesa, aký si často spájame s veľkými univerzitami: okrem napríklad športových záujmových útvarov sa skrátka dá aj hrať v orchestri. „Já jsem třeba přesvědčen, že v se v budoucnosti uchytí to, co bude flexibilní. Že je překonaný model, kdy někdo v uvozovkách vystuduje školu a tomu oboru se bude beze změn věnovat celý život, dejme tomu celý profesní život hrát v orchestru nebo sedět za počítačem v kanceláři. Tak stejně musí i celá tělesa reagovat na vývoj společnosti,“ zamýšľa sa Jakub Pikla. Určite tak ide o projekt prínosný pre všetky strany, a najmä o ansámbel s veľmi chytľavou energiou.

Foto: Archiv VAO