úterý, 21 kvě 2019 15:58

Severská melancholie i strhující symfonismus
Orchestr FOK na Pražském jaru

Autor:

„Suitu opatrili jedinečnou farebnosťou a určitou striedmosťou, vlastnou kompozíciám severských autorov.

„Terezie Fialová vniesla do Ebenovho koncertu priliehavú dávku energie, nástojčivosti, takisto bola schopná uchopiť mnohovrstevnú štruktúru.“

„Inkinen mi vo väčšine diela nepripadal, že by sa snažil stoj čo stoj do diela premietnuť svoj názor na Šostakovičove pohnútky.“

 

0

 

Dokonca aj v kontexte bohatej ponuky Pražského jara dokázal festivalový koncert so Symfonickým orchestrom hlavního města Prahy FOK svojou dramaturgiou zaujať tak, aby sa pre mňa stal jedným z tých večerov, na ktorých som rozhodne nechcela chýbať. Ťažko pritom povedať, čo moju zvedavosť vystupňovalo viac: či česká premiéra ďalšieho Sibeliovho diela, Terezie Fialová v majstrovskom Koncerte pre klavír a orchester Petra Ebena alebo to, ako Pietari Inkinen pojme azda najrozporuplnejšie Šostakovičovo dielo, 5. symfóniu... A ak väčšinou prichádzam na koncert s najrôznejšími očakávaniami a „predpoveďami“, tentokrát som sa v rámci možností chcela interpretáciou nechať prekvapiť.

Čo prekvapením samozrejme nebolo, bola náročnosť koncertu. Na jednej strane ide o náročnosť interpretačnú: najmä v prípade Ebena a Šostakoviča sa vôbec nebavíme o jednoduchých kusoch. Na strane druhej, preverená bola aj pozornosť publika. Z hľadiska dĺžky nešlo o žiadny extrém, viac než hodinu trvajúca prvá polovica a cez 50 minút dlhá symfónia v druhej časti večera však už predstavujú celkom slušnú dávku hudby. Každopádne, šéfdirigent Inkinen sa o sústredenosť publika aj svojho orchestru dokázal počas celého večera postarať celkom úspešne.

Koncert otvorila česká premiéra suity Kráľ Kristián II. Jeana Sibelia. Ide o suitu zo scénickej hudby ku hre Adolfa Paula, ktorá pojednáva o láske škandinávskeho vládcu k obyčajnému dievčaťu. Hráči FOKu už mali počas pôsobenia Pietariho Inkinena niekoľko príležitostí zoznámiť sa s hudbou tohto výrazného predstaviteľa fínskej hudby. Myslím, že je to na ich hre počuť: suitu opatrili jedinečnou farebnosťou a určitou striedmosťou, vlastnou kompozíciám severských autorov. K nevšednej, trochu melancholickej atmosfére diela sa síce v začiatku lyrického Nokturna orchester dostával trochu dlhšie, čoskoro sme však už počúvali naozaj presvedčivý výklad tohto Sibeliovho diela. Hudbu „severu“ mám zafixovanú ako hudbu schopnú vyjadrovať sa v podstate veľmi výstižne, čisto, bez pátosu, ale zároveň úprimne a priamočiaro: a tieto aspekty v sebe včerajšie prevedenie zahŕňalo.

 

5

 

Ebenov Koncert pre klavír a orchester je dielom po všetkých stránkach pozoruhodným, nechýbajú nápadité motívy, strhujúca rytmická zložka či vyvážená, pútavá inštrumentácia. Na sólistu pritom koncert kladie nemalé nároky a vyžaduje jedinca, ktorý je technicky naozaj dobre disponovaný a v niektorých úsekoch sa zídu aj dispozície takpovediac fyzické, potrebné k zvládnutiu pregnantného rytmu, hutnej faktúry a exponovanejšej dynamiky. Terezie Fialová, členka súboru Eben Trio, vniesla do koncertu priliehavú dávku energie, nástojčivosti, takisto bola schopná uchopiť mnohovrstevnú štruktúru a ponúknuť ju publiku v zvukovej rozmanitosti. Celá interpretácia, či už od nej, alebo od orchestra, vo mne ale vzbudzovala dojem, že ešte celom nedozrela. Protagonisti pritom nepochybne boli na správnej ceste k pôsobivému podaniu diela; akurát svoje dobré zámery akoby nie vždy doviedli do dôsledku. V prípade Fialovej bola pre mňa nedostatkom zvuková poddimenzovanosť, predovšetkým však bolo problémom celého koncertu akési nervózne, neusadené vyznenie diela. Ebenove motívy, akokoľvek nosné, tak nemali priestor rozvinúť sa, chýbala tiež dikcia, tak dôležitá napríklad pre udržanie tenzie v sugestívnej záverečnej časti. Nechcem tvrdiť, že šlo o nevydarenú interpretáciu: skôr ma mrzelo, že tak dobre nastavený ansámbel a sólistka celkom nenaplnili potenciál svoj i potenciál diela.

 

3

 

Druhá časť koncertu potom patrila Šostakovičovej Symfónii č. 5 d mol op. 47, dielu, ktorým sa skladateľ rehabilitoval v očiach vtedajších sovietskych pohlavárov a vyslúžil si pozitívne ohlasy širšej verejnosti aj kritiky. Dielo, ktoré bolo považované za prejav autorovho podvolenia sa režimu a optimistického vnímania budúcnosti, je však už chápané viac ako nútený počin lynčovaného umelca, ktorý do monumentality a tradičnejšieho charakteru symfónie ukryl svoj nesúhlas, obavy a vzdor.

Je vlastne zaujímavé pozorovať, ako sa dirigent k tomuto rozporu postaví. Inkinen mi vo väčšine diela nepripadal, že by sa snažil stoj čo stoj do diela premietnuť svoj názor na Šostakovičove pohnútky; o prvoplánovo oslavné prevedenie sa však v žiadnom prípade nejednalo. Orchester pod jeho vedením hral nesmierne precízne, zanietene, zohľadňujúc každý detail. Práve orientácia na detail však bola miestami, aspoň podľa mňa, jedným zo záporov interpretácie. Výstavba celku totiž týmto prístupom v niektorých miestach utrpela a stávala sa mierne statickou. Najmä druhá polovica diela a pre vyznenie kľúčový záver symfónie však boli gradované logickejšie a publikum tak mohlo nadšene aplaudovať.

 

2

 

Orchester FOK sa v rámci Pražského jara aj napriek niektorým vyššie spomínaným výčitkám predstavil ako kvalitný, vnímavý orchester, ktorý si so svojim šéfdirigentom výborne rozumie. Čaká ich spolu ešte jedna sezóna: niekoľko dramaturgicky zaujímavých večerov si teda v tejto kombinácii ešte vychutnáme.

 

Foto: Pražské jaro – Ivan Malý 

Lucia Maloveská

Klavíristka, publicistka, hudební teoretička.

K hudbě, umění i k psaní nejrůznějších textů inklinovala již odmala. Vystudovala gymnázium a posléze klavír na Konzervatoři Jána Levoslava Bellu v Banské Bystrici. V současnosti studuje hudební teorii na pražské AMU a vzdělání v nejbližší době rozšíří v rámci studijního pobytu na Universität für Musik und darstellende Kunst ve Vídni. Zaměřuje se na tvorbu slovenských skladatelů a také na racionální kompoziční postupy. Jako hudební recenzentka spolupracuje a spolupracovala s hudebními portály a periodiky jak v Česku, tak i na Slovensku. Z koncertů odjakživa odcházela plná dojmů a postřehů, které ne vždy měla s kým sdílet, psaní recenzí je tedy pro ni přímo terapií. Miluje klasickou hudbu, ze všeho nejvíc ji však fascinuje hudba soudobá. Příležitostně se věnuje divadlu, literatuře a folkloru, zkušenosti má i v oblasti dramaturgie. Kromě hudby má vášnivě ráda dobré víno a Formuli 1 - a za všemi třemi vášněmi je ochotná jezdit stovky kilometrů. 

Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.