pondělí, 29 duben 2019 14:13

Sympatičtí a mladí: Ensemble Terrible

Autor:

„Hráči mali možnosť predstaviť sa v najrôznejších polohách a v naozaj rozmanitých kompozíciách.“

„Hoci ansámbel nevystupuje v stabilnej zostave, skutočne sa profiluje ako jedno zo zaujímavých telies (pražskej) hudobnej scény“

„Skvelá, podmanivá ukážka toho, ako práca s hudobných časom môže ovplyvniť vnímanie času reálneho: na chvíľu uveríte, že plynie rýchlejšie či pomalšie ako tomu v skutočnosti je.“

 

 

5860836323340000802126019076213731305717760o

 

Mladé zoskupenie Ensemble Terrible, spojené predovšetkým so študentami pražskej HAMU, sa po zimnej odmlke vrátilo na pódium s programom z diel autorov prepojených vzťahom učiteľ-žiak: Gilberta Agostinho, Mareka Kopelenta, Ondřeje Štochla, Jana Rösnera, Luboša Mrkvičku a Petra Horu. Koncert v holešovickom divadle Alfred ve dvoře sa konal 28. apríla a bol venovaný Marekovi Kopelentovi, ktorý práve v ten deň slávil narodeniny.

Ensemble Terrible hral tentokrát v zložení David Danel (housle), Adam Pechočiak (viola), Štěpán Drtina (violončelo), Yanina Alachnovič (flauta, pikola, altová flauta) a Petr Michalec (klarinet, basklarinet). V programe mali hráči možnosť predstaviť sa v najrôznejších polohách a v naozaj rozmanitých kompozíciách. Myslím, že zoskupenie dokázalo jednak učiniť zadosť charakteru a špecifickému vyzneniu každej zo skladieb, jednak sa jeho členovia ukázali ako veľmi disponovaní hráči schopní vzájomnej kooperácie. Navyše, hoci ansámbel nevystupuje v stabilnej zostave, skutočne sa profiluje ako jedno zo zaujímavých telies (pražskej) hudobnej scény, spájajúce kvalitnú interpretáciu súčasnej hudby s potrebnou dávkou nekonvenčnosti.

 

5846234123340004535458974693836927344836608o

 

Ako prvá zaznela skladba Gilberta Agostinho Cartography #12. Časť z autorovej série skladieb pre rôzne komorné obsadenia stavia na rozpore medzi striktne určenými pravidlami a pôsobením náhody: ostatne, takéto metódy nie sú v Agostinhovej tvorbe ničím neobvyklým. Skladba začína v nízkej dynamike, až takpovediac opatrne, opakujú sa krátke motívky, často len o dvoch tónových výškach. Postupne sa faktúra rozrastá, poslucháč má pritom možnosť celý tento proces, vývoj, zúčastnene sledovať. V podaní ET: výborné zachytenie priebehu a výstavby a korelácií medzi hlasmi a hudobnými útvarmi.

Kompozícia Mareka Kopelenta Reflexe, vzniknuvšia v rokoch 1961-1962 je podľa slov samotného autora jedným z diel, v ktorej sa už prikláňa k vtedajšej avantgarde. Päťčasťová skladba je plná kontrastov, od dominancie až mechanického rytmu v prvej časti prechádzame cez pokojnú, melodickú prostrednú časť, nechýbajú ani dravšie, expresívne úseky. Nosnou je však, aspoň pre mňa, odzbrojujúca jednoduchosť štruktúry: Kopelentovi skrátka netreba kvantá rôznych prostriedkov a materiálu na to, aby vyjadril, čo potrebuje. Hierarchia hlasov sa v celku premieňa, často do popredia vystupuje part flauty, ktorý vždy spoľahlivá Alachnovič zahrala naozaj výborne.

 

5913831723340010335458398761651666576474112o

 

Epilog pre altovú flautu, violu a violončelo je ďalšou z tých skladieb Ondřeje Štochla, v ktorých poslucháčov vťahuje do sveta svojej prchavej, trochu filozofickej, trochu introvertnej poetiky. Už samotné obsadenie určuje zaujímavú farebnosť skladby, ktorá sa vo väčšine svojho priebehu drží v nižších dynamikách. Štochl akoby motívy len naznačoval, príliš explicitným „vyslovením“ by azda celok stratil svoj neuchopiteľný charakter. Interpretácia atmosféru diela vystihla, hoci priznám, že som si už z počúvania Štochlovej hudby asi odnášala aj hlbšie zážitky...

Zvedavosť vo mne vzbudzoval popis kompozície String trio Jana Rösnera. Autor približuje, ako pracoval s časovou zložkou skladby: „mění se rychlost beatů a zůstává rychlost figurací, či naopak“. Na rôznu rýchlosť figurácií potom nadväzujú aj zmeny intervalu zvieraného niektorou dvojicou nástrojov. Dielo sa podľa môjho názoru ukázalo ako veľmi vydarené, zmeny naozaj mali na poslucháčov efekt. Skvelá, podmanivá ukážka toho, ako práca s hudobných časom môže ovplyvniť vnímanie času reálneho: na chvíľu uveríte, že plynie rýchlejšie či pomalšie ako tomu v skutočnosti je.

 

5891686623340005335458896281368831218679808o

 

Quartet for Flute, Clarinet, Violin and Cello Luboša Mrkvičky som si, sama pre seba, vyložila ako určitý spôsob „hry“ pre tieto nástroje. Neviedla ma k tomu výrazovosť diela, ale jeho samotná štruktúra: dlhé úseky skladby vyznievali tak, akoby nástrojové línie medzi sebou nemali žiadne úzke vzťahy a skôr plynuli každá celkom za seba, i keď vytvárajúc funkčný celok. Hlasy sa však v určitých relatívne výrazných bodoch kompozície stretávajú a pôsobia zrazu veľmi kompaktne. Kľúčovou bola pritom bezchybná súhra hráčov.

Záverečná No hay Banda Petra Horu potom publikum vrhla do úplne iného sveta. Názov si požičiava z Lynchovho filmu a ani vyznenie skladby nie je v mnohých momentoch Lynchovi nepodobné, nechýba tajomno a extravagancia. Hora ako jediný z včerajších autorov použil aj dopredu nahraté zvukové stopy, na ktorých zaznievajú aj konkrétne zvuky, napríklad štekot psa. Jeho skladbe navyše ku kategórii „performance“ chýba už len málo: „dirigent“, v tomto prípade samotný autor“ stíha okrem občasných pokynov hráčom aj mnoho ďalších, až extatických gest. Estetika Petra Hory ma, úprimne, celkom baví, aj keď maximálna extrovertnosť až absurdita diela No hay Banda je už naozaj na hranici toho, čo poslucháči unesú. Napriek tomu by som skladbu nepovažovala za provokáciu, nanajvýš za experiment, ku ktorému si možno vytvoriť veľmi rôzne postoje.

 

590088662334003676878908340438233370329088o

 

Prvý jarný koncert Ensemble Terrible bol večerom stráveným so sympatickým telesom, ktoré, napriek nie celkom priaznivej situácii okolo súčasnej hudby, dokáže tvoriť s nadšením a na vysokej úrovni. Snáď budú v tomto trende pokračovať.

 

5857833123340033902122708257600493765787648o

 

Foto: AnnaBenhakovaPhoto

 

Lucia Maloveská

Klavíristka, publicistka, hudební teoretička.

K hudbě, umění i k psaní nejrůznějších textů inklinovala již odmala. Vystudovala gymnázium a posléze klavír na Konzervatoři Jána Levoslava Bellu v Banské Bystrici. V současnosti studuje hudební teorii na pražské AMU a vzdělání v nejbližší době rozšíří v rámci studijního pobytu na Universität für Musik und darstellende Kunst ve Vídni. Zaměřuje se na tvorbu slovenských skladatelů a také na racionální kompoziční postupy. Jako hudební recenzentka spolupracuje a spolupracovala s hudebními portály a periodiky jak v Česku, tak i na Slovensku. Z koncertů odjakživa odcházela plná dojmů a postřehů, které ne vždy měla s kým sdílet, psaní recenzí je tedy pro ni přímo terapií. Miluje klasickou hudbu, ze všeho nejvíc ji však fascinuje hudba soudobá. Příležitostně se věnuje divadlu, literatuře a folkloru, zkušenosti má i v oblasti dramaturgie. Kromě hudby má vášnivě ráda dobré víno a Formuli 1 - a za všemi třemi vášněmi je ochotná jezdit stovky kilometrů. 

Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.