„Hymel patrí k tým spevákom, ktorý vyzerajú veľmi nenútene; v jeho prípade sa naviac táto ´vizuálna´ ľahkosť spája aj s obdivuhodnou kultivovanosťou v hlase.“

„Či už šlo o interpretáciu Princovej Vidino divná, přesladká, alebo o Měsíčku na nebi hlubokém, boli sme svedkami veľmi cituplného, skvele vystavaného výstupu, navyše so slušne zvládnutou češtinou.“

„Aj tu bolo cítiť, že si interpreti spev, zvlášť ten spoločný, vychutnávajú: ich práca s „časom“, keď dokážu udržať čaro momentu, je toho dôkazom.“

Kráľ vysokých c a vyhlásený nástupca Pavarottiho Bryan Hymel  sa v rámci koncertných rád agentúry Nachtigall Artist predstavil pražskému publiku už tretíkrát. Spolu so svojou manželkou, sopranistkou Irini Kyriakidou, sa 27. marca prezentoval v áriách a duetách romantizmu a talianskeho verizmu. Hrala Janáčkova filharmonie Ostrava na čele s Rastislavom Štúrom.

O tom, že večer bude podujatím na svetovej úrovni, svedčilo už prvé číslo, duet Libiamo, ne’lieti calici z Verdiho La Traviaty. Hymel skutočne oplýva hlasom mimoriadnych kvalít, špecificky rezonujúcim, vo všetkých polohách znelým, suverénne posadeným, podmanivým. Kyriakidou ma zrovna v tomto duete až tak neoslovila, najmä kvôli vibratu a troche menej zvučnou a tvárnou vyššou polohou. Podobne na mňa pôsobilo aj jej podanie Pucciniho Signore, ascolta, nádhernou však bola v jej interpretácii Ecco respiro appena … Io son l’umile ancella  z opery Francesca Cileu Adriana Lecouvreur. Práve v kusoch s takto poetickým, melodickým charakterom dokázala sopranistka gréckeho pôvodu naplno ukázať svoje kvality, spočívajúce najmä v zaujímavo tmavšie zafarbených stredných polohách či veľmi citlivej stavbe fráz. V tomto trende pokračovala aj v „čerešňovom“ duete z Mascagniho opery Priateľ Fritz, ktorým protagonisti v závere prvej polovice svojou prirodzenosťou vytvorili atmosféru, ktorá dojala asi každého v Smetanovej sieni.

Bryan Hymel predviedol v prvej časti okrem duetov árie È la solita storia del pastore z Cileovej Arlézanky, Cielo e mar! z La Giocondy Amilcare Ponchielliho a známej Vesti la giubba z Leoncavallových Komediantov. Patrí k tým spevákom, ktorý pri interpretácii vyzerajú veľmi nenútene, akoby im spev ani v tých najexponovanejších úsekoch nerobil problém. V Hymelovom prípade sa naviac táto „vizuálna“ ľahkosť spája aj s obdivuhodnou kultivovanosťou v hlase. Nepotrebuje očariť patetickým, romantickým výrazom: najviac som si to uvedomila pri árii Enza Cielo e mar!, ktorú som niekoľkokrát počula v kvalitnej, ale vždy už trochu okázalej podobe. Takisto vo Vesti la giubba, ktorá bola pre mňa jedným z vrcholov večera, si spevák udržal presne toľko expresívnosti, aby publikum strhol a mal pritom dianie stále pod kontrolou: k hudbe verizmu sa jeho výraz podľa mňa skvele hodil, bolo evidentné, že emotívnosť jeho prevedenia je skôr hlbším prežitkom než herectvom. Obom spevákom výborne sekundovala Janáčkova filharmónia, ktorá najmä v lyrických miestach s nižšou dynamikou znela naozaj farebne a vyrovnane. Svoje kvality neskôr predviedli aj v jedinom čisto inštrumentálnom čísle večera, v Intermezze z Manon Lescaut.

Druhá polovica koncertu patrila z veľkej časti Dvořákovej Rusalke. Je sympatické, že českému autorovi venovali speváci v programe toľko priestoru a publikum si tak mohlo vypočuť naozaj pozoruhodné prevedenie ťažiskových čísel z Dvořákovej najúspešnejšej opery. Či už šlo o Hymelovu interpretáciu Princovej Vidino divná, přesladká, alebo o Měsíčku na nebi hlubokém Irini Kyriakidou, boli sme svedkami veľmi cituplného, skvele vystavaného výstupu, navyše so slušne zvládnutou češtinou. Osobne ma až tak nezaujala scéna Bílá moje lani! Pohádko! Němý přelude! – Miláčku, znáš mne, znáš? Balans medzi zvukom orchestra a spevákmi nebol vždy ideálny a celému prevedeniu to trochu ubralo na vyrovnanosti. Sólovo sa speváci predstavili ešte v árii Donde lieta uscì z Pucciniho Bohémy, ktorá sopranistke veľmi pristala, v prípade Bryana Hymela to bola Se quel guerriero io fossi! – Celeste Aida: jediné číslo, kde nastalo závažnejšie zaváhanie po stránke súladu orchestra a sólistu, našťastie, len chvíľkové. Posledným číslom na programe bol, oficiálne, duet Già nella notte densa z Otella Giuseppe Verdiho. Aj tu bolo cítiť, že si interpreti spev, zvlášť ten spoločný, vychutnávajú: ich práca s „časom“, keď každú frázu nechajú v pokoji vyznieť, nenáhlia sa a dokážu udržať čaro momentu, je toho dôkazom.

Irini Kyriakidou pridávala Pucciniho O mio babbino caro, Bryan Hymel Mascagniho Mamma, quel vino e generoso a samozrejme Nessun dorma, bez ktorej by ho nadšené auditórium azda ani nenechalo odísť. Túto „hitovku“ odspieval Hymel naozaj fenomenálne: nebol to však len tento prídavok, ktorý včera potvrdil Hymelov status špičky svojho odboru a „nástupcu“ Luciana Pavarottiho.

Foto: Nachtigall Artists