„Skutr Rusalke ponecháva nadprirodzené aj rozprávkové aspekty.“
„Kreácia, ktorú na prvej premiére vytvorila Kateřina Kněžíková, bola podľa mňa po všetkých stránkach mimoriadna.“
„Tomáš Netopil viedol orchester skôr k lyrickému pojatiu, v ktorom sa detaily nestrácali pod nánosmi prehnaného výrazu.“
Sólistka stojí na forbíne, v rukách drží svietiacu „návnadu“: jeden z režijných leitmotívov inscenácie, s jej „Bůh tě pomiluj“ sa zaťahuje opona – a Národní divadlo má novú Rusalku. Záver je pre toto naštudovanie vlastne veľmi príznačným. Hudobne aj scénicky sa vyhýba pátosu, zostáva tajomne symbolický, akcentuje rozhodnutia postavy. A tak, ako celé tri hodiny predtým, je jedným z jeho nosných elementov samotná Kateřina Kněžíková.